pondelok 10. septembra 2012

Fotil by som, no nemam s cim

S odstupom casu sa spatne obzeram po svojej fotograficko-nefotografickej puti, ktora zacala z okamziteho nadsenia pre pohlad do hladacika. Ziadna detska fotominulost a dokonca ani ziadne spomienky na nejake fotozazitky, ako ma vacsina. Aj ked viem, ze sa mi nejaky fotak kupoval z mojho vreckoveho, ale nepamatam si ani na jeden film, ci snimok. Takze vsetko to zacalo hura systemom "jej to je pekne cez ten hladacik a mozem to aj odfotit". Moja vlastnost okamzite sa nadchnut pre nieco, hraniciaca so sialenstvom sa opat ukazala v plnej sile, ked som bez rozmyslu, za tazke prachy kupil prvu zrkadlovku. Bolo uz vela veci, ktore ma takto nadchli. Vzdy ale prisiel bod/zlom a nadsenie sa postupne vytratilo az uplne zaniklo prekryte nadsenim pre nejaku inu vec. Ani som nedufal, ze by toto mohlo byt ine, ale "ked musis, tak musis".
Zacal som teda fotit. Budem pouzivat slovicko fotit, aj ked viem, ze to nieje uplne pravda, ale najviac vystihuje tu cinnost o ktoru som sa snazil a snazim do dnes. Fotenim som pozvolna naberal skusenosti, technicke vybavenie, neskor sa dokonca dostavili aj nejake vysledky. Teda aspon podla mna a mojich znamych. Skusenostami ale rastlo aj moje presvedcenie o mojich kvalitach, moje ego a akysi odstup od obycajnych cvakalkov fotiacich krytky objektivu a testujucich DOFku, pricom sam som robil presne to iste(len pochopitelne lepsie). Tohoto (neviem ako to nazvat) sa snazim zbavit dodnes. Az na par slabsich chvil sa mi to aj dari a budem pracovat na uplnom odstraneni. Po case som mal zrazu velku techniku, velke ego a veke (cvaky). Vela cvakov. Plne disky cvakov. Kopilo sa to a bolo to absolutne bezcenne a zbytocne. V konecnom dosledku aj smutne a deprimujuce.
Tu niekde mal nastat ten zlom, ten bod kde to malo cele upadnut do zabudnutia, tak ako vo vsetkych predchadzajucich nadseniach. Do dnes neviem preco, ale nestalo sa tak. Mozno to zapricinili ludia s ktorymi som sa zacal stretavat a mali trosku iny pohlad na vec. Mozno som vekom nabral nejaku schopnost inak zhonocovat veci. Namiesto toho som zacal viac rozmyslat o tom, co chcem fotit a pre koho to chcem robit. Klucove bolo pre mna zacat fotit pre seba a pre svoje osobne potesenie/naplnenie, nie prioritne pre fotoportal, kde som bol odmenovany bezvyznamnymi cislami ,alebo palcami hore. Zacal som redukovat a obmienat techniku, kedze uz som mal aku taku predstavu o tom, co chcem ci nechcem/nepotrebujem. A asi tu niekde oficialne zacala ta cesta, ktora ma nejaky realny smer. Opat sa dostavilo nadsenie, ale teraz este silnejsie. Take, co ma nuti pre vec robit ovela viac. Hraniciace so sialenstvom a posuvajuce priority. Aktualne mam v hlave vela myslienok, vela napadov, vela planov. Su tam v hlave, ale niesom schopny ich nejakym sposobom chytit, poskladat a previezt na obraz. Stale sa snazim fotit, ale to co by som chcel mi stale nejde. Fotim co sa da, co neboli a neuteka. Aspon svetlo a atmosferu, to su silne subjektivne elementy a viem ich precitit. Ale stale to niesom ja, stale to nieje to co mam v hlave. Preto teraz hladam sposob, akym sa k tomu dostanem.
 Hrozne rad by som uz konecne FOTIL, no stale mi nieco chyba. Technika to ale rozhodne nieje.

1 komentár:

  1. Roman, rád a s chuťou som si Tvoje zamyslelenie prečítal. Nebudem asi jediný, ktorý sa v tých myšlienkach, resp. myšlienkovom chaose nájde. Asi každý, koho draplo fotografovanie a nebol to chvíľkový záujem z nudy, ale trvalý vzťah, nad tým všetkým čo píšeš začne časom premýšľať. Nemyslím si, že Ti niekto môže pomôcť :). Nikto nám nepomôže, nikto nám nemôže pomôcť sa z toho chaosu vyhrabať. Tvoje úvahy sú mi sympatické a blízke. Tiež som hľadal (a stále hľadám) odpoveď na otázku čo, ako, pre koho a prečo chcem fotiť...zatiaľ si myslím, že chcem fotiť to a tak, aby som na výslednej fotke videl svoj názor, svoju náladu, emócie...fotografovanie je pre Teba viac ako len koníček. Fotografia je médium, ktorým zo seba vyplavujeme stres, radosť, smútok, zlosť, nenávisť, lásku...(stačí :)). Že Tebe, mne a kope ďalších ľudí čosi vo vlastnej tvorbe chýba, že prichádzame na portály, aby sme z tade odišli, hľadáme nové cesty, nových ľudí, nové témy...myslím, že je to v poriadku a dokonca si myslím, že keď sa z tohto myšlienkového chaosu konečne vyhrabeme, to bude koniec nášmu fotografovaniu. Ostaneme stáť. Lebo práve ten vnútorný chaos, kopec otáznikov, nespokojnosť so sebou samým nás tlačí hľadať ďalej. Takže chvalabohu, že si dávaš tie otázky a máš pocit, že to nie si ty. Ten Tvoj chaos mne dáva presvedčenie, že od Teba ešte uvidíme zaujímavé fotografie :). Dobré svetlo želám.

    OdpovedaťOdstrániť